Sekcia PRÍBEHY
Od dievčaťa prezývkou Dada sme dostali e-mailom príbeh,ktorý nás zaujal.Prečítajte si zaujímavý príbeh o dievačati a o jej koníkovy.Dada ďakujeme ti za tento krásny príbeh!
Názov:Môj prvý poník
Mala som 13 rokov,keď som dostala svojho prvého poníka.Otec mi ho daroval na narodeniny.Bola som celá bez seba.Mala som veľkú radosť,keď som ho uvidela.Bol to krásny Športový pony-bielej farby s malými hnedými škvrnkami po tele.Otec mi k nemu kúpil nové,čierne,anglické sedlo,dečku,uzdičku,vôdzku.Mne kúpil čiernu jazdeckú helmu,jazdecké nohavice,jazdecké čižmy a vestu.Bolo to fakt super!Od malička som zbožňovala kone a otec to vedel.Každý deň som trávila len s ním,ale jazdiť som sa na ňom ešte bála,pretože som ešte len začiatočníčka a jazdiť som ešte moc dobre nevedela.Pomenovala som ho Semir.Keď mi ho otec daroval Semirko mal 4 roky.Zbožňovala som ho.
-Otec mi zohnal trénerku,ktorá ma učila jazdiť.Už som sa dobre vyznala v koňoch a v jazdení.So Semirkom som trávila každú voľnú chvíľu.Jedného dňa som sa odhodlala ísť si zajazdiť na Semirovy-vždy som jazdila len pod dohľadom trénerky.Mala som veľký strach...ale napokon som sa aj tak prekonala a ryskla som to aj keď som mala obavy.Opatrne som Semirkovy dala dečku a na ňu sedlo.Stiahla som podbrušník a nadstavila som si strmene.Dala som mu uzdečku.Dôkladne som skontrolovala či je všetko v poriadku.Pre každý prípad som si dala helmu.Vytiahla som ho von do jazdiarne.Tam sme sa boli trocha rozbehať.Neskôr,keď som už nemala taký strach som s ním išla na lúku neďaleko nášho domu.Tam sme cválali ako na dostihoch-Bolo to moc pekné!Skoro každý deň som tam s ním chodila a stále sme jazdili-samozrejme mama o tom nevedela lebo by mi zatrhla Semira a povedala by,že sa mám viac venovať škole a učeniu.Ale nakoniec som...
-Oznámila som to mame.Tá vybuchla a bola celá vyľakaná,že sa mi mohlo niečo stať.,,Ty nevieš aké to mohlo mať následky?!Čo keby sa ti niečo stane?Ten kôň sa mohol splašiť a mohol ťa zhodiť!Máš trénerku,ktorá ťa učí správne jazdiť,tak neviem čo vymýšlaš!Ešte niesi taká skvelá jazdkiňa,aby si mohla s koňom lietať po lúkach!“Ja som len mlčala,pretože ma vôbec nechcela pustiť k slovu.Potom len povedala ,,choď do svojej izby!“Rozbehla som sa nahnevaná do izby a zabuchla som za sebou dvere.Hm...vraj ja neviem jazdiť a niesom ešte skúsená!...To ma teda poriadne rozčúlilo.Ani neviem načo som jej to hovorila!...teraz mi zatrhne kone a...hm!Radšej nad tým nebudem rozmýšlať pretože ma to tak štve.Ah jaj...išla som Semirovy vyčistiť box,dala som mu čistú slamu a čerstvú vodu.Potom som šla spať.Zobudila som sa do krásneho nedeľného rána.Bolo presne sedem hodín.Išla som Semirkovy dať seno a granuly,potom čistú vodu.No a potom ako vždy som ho vypustila na pastvu.Okolo jedenástnej prišla moja trénerka.Bola moc fajn a mala som ju rada.Pripravila som Semirka na jazdenie.Keď som na neho vysadla bol akýsi nepokojný.Trénerka si to všimla a povedala ,,dnes je nesvoj“...Pozrela som na neho a...uši mal sklopené dozadu čo značí že koňovy sa niečo nepáči.Zosadla som.Spýtala som sa trénerky-nevieš čo s ním môže byť?-A ona nato,,asi sa len zle vyspal“! Ja som sa nad tým pousmiala,ale bola som nepokojná so Semira.Dnes sme netrénovali.Išla som ho pustiť opäť na pastvu.Chvíľu som ho pozorovala.Semir nejedol trávu ani nebehal,ako to mal vo zvyku-pobehať si,keď je vo výbehu.Vzala som ho do boxu.Len tak-tak tam odkráčal.Keď sme vošli do jeho boxu hneď si lahol na slamu.Vôbec som nevedela čo sa deje...zavolala som otca...a ten zavolal veterinárovy.Ten ho vyšetril,pozrel na mňa pohľadom,v ktorom bolo vidieť,že Semirkovy moc šancí nedáva.Povedal že to bude asi kolika.Ja som sa rozbeha do izby tam som preplakala skoro celý deň.Neskôr som sa bola pozrieť na Semira.Bol na tom dosť zle.Ležal na zemi a chrčal ako keby sa dusil.Bola som celú noc pri ňom.Ráno otec vošiel do stajne...,,čo tu robíš?“-bola som tu s ním...bála som sa o neho a...,,viem že máš Semira moc rada,ale on sa trápi...veterinár mi povedal,že bude pre neho lepšie keď ho dáme utratiť.“...Čo?!...čo?!...to nepripadá do úvahy!...Celá nervózna som sa s krikom prechádzala po stajni...,,ale on trpí!“-skrýkol otec.Zastavila som a pozrela na Semira.On tam ležal bezvládne...Otec povedal že porozmýšla ale keď sa jeho stav nezlepší nenechá ho sa trápiť a veterinár mu dá injekciu.Ja som bola s toho zničená.Nikoho a nič na svete som nemala radšej ako jeho!...Nevedela som si predstaviť ze by sme ho museli dať utratiť.Na internete som hľadala všetky koňské choroby na svete.Našla som článok o kolike a všetko sedelo na to,čo má Semir.Všetky príznaky sa zhodovali.Kolika je-bolesť v brušnej dutine.Prejavuje sa tým že kôň si lahá a zasa vstáva,vála sa,potí sa,nepohybuje sa ale stále stojí v strnulom postoji.Našla som na internete aj meno jedného známeho veterinára,ktorý sa v kolike vyzná.Bolo tam aj jeho telefóne číslo tak som mu na druhý deň s otcom zavolala.Ten povedal príznaky a čo máme proti tomu spraviť a iné nič...boli sme z toho zničený.Nevedela som s čoho to Semir má.Miestny veterinár nám odporučil lieky,ktorými sa nelieči kolika ale zmiernia sa bolesti.Ale ak to je kolkika dá sa vyliečiť len tažko...
-Boli presne tri mesiace od toho,ako Semir ochorel.Už ho to prechádzalo.Ja som bola veľmi rada že sa Semir z toho dostal.Každý večer som sa modlila aby sa z toho dostal!...Taká šťastná som v živote nebola.Každý deň som s ním chodila na prechádzky do lesa.Jeho ,,jedálny lístok“ sme pozmenili.Semir berie ráno seno,vodu a špeciálne granuly.
-Asi o 4 mesiace sme mohli zasa začať jazdiť.Bola som šťastná ale...už som nechcela jazdiť s uzdou ale...bála som sa ísť na ňom len tak bez uzdy a bez sedla.Dozvedela som sa o horsemanshipe,v ktorom sa jazdí bez uzdy.Je to dôvera medzi koňom a človekom...A tak sme začali cvičiť horsemanship.Semirkovy sa to moc páčilo.Neskôr sme mohli jazdiť už bez uzdy a bez sedla.Trénerka s mojím otcom ma prihlásila na súťaž v parkúre s jedným rozdielom v súťaži-nejazdí sa s uzdou a sedlom ale naopak bez uzdy a sedla.
-O mesiac má byť súťaž.Začali sme poctivo trénovať na tento zvláštny parkúr.Zúčastnili sme sa tejto súťaže.Skončili sme druhý.Bol to môj a Semirkov prvý veľký úspech.A tak sme sa zúčastňovali týchto súťaží.Raz sme dokonca zvíťazili.
-Dnes mám ja 16 rokov a Semirko má 7 rokov.Moc nás jazdenie baví a spolu so Semirkom prekonávame prekážky.Dúfam že nám to takto vydrží...
